2. Machabejcov · 13

Ruský - Synodálny (RST) — kapitola 13 z 15

Verš 1

O Lyziášových výpravách proti Júdsku porov. pozn. k 11,1. Táto druhá Lyziášova výprava bola v r. 149 Sel., t. j. medzi jeseňou 163 a jeseňou 162 pr. Kr. (podľa Kuglera: 164–163 pr. Kr.). O tejto výprave porov. 1 Mach 6,17–31 a tiež príslušné poznámky. V 1 Mach 6,20 sa síce udáva r. 150 Sel., ale nie je to v rozpore s r. 149 v našom verši, lebo spisovateľ 1 Mach počíta roky od nisana, t. j. o 6 mesiacov skôr (spisovateľ 2 Mach začína počítať roky mesiacom tišri). Podľa toho výprava sa uskutočnila medzi májom a septembrom r. 162 pr. Kr. – O príčine, ktorá pohla kráľa k tejto novej vojne proti Židom, porov. 1 Mach 6,20–27; porov. nižšie v. 3. Chcel sa tiež pomstiť za porážku Timoteja (2 Mach 12). O ceste, po ktorej tiahol proti Židom, porov. pozn. k 1 Mach 6,31.

Verš 3

Veľký helenofil Menelaus (porov. 4,23 nn.) sa pripojil k Lyziášovmu vojsku, lebo mal nádej, že znovu nadobudne veľkňazstvo, ktorého bol pozbavený vtedy, keď Júda očistil chrám a obnovil v ňom bohoslužbu. "Dorážal na Antiocha", t. j. huckal ho do vojny; porov. 1 Mach 6,24 n. Menelaus – ako sprostredkovateľ medzi Židmi a kráľom – sklamal, nevedel uspokojiť Machabejcov (porov. 11,29.32), čo mu Lyziáš nevedel odpustiť. Nahuckal proti nemu kráľa, ktorý ho dal odstrániť celkom podľa perzského spôsobu, dal ho totiž vhodiť do horúceho popola. Podľa nášho textu by sa zdalo, že bol Menelaus zabitý hneď na začiatku výpravy, ale stalo sa tak až na konci výpravy, ako dosvedčuje aj Joz. Flávius (Starož. 12,9,7; porov. pozn. k v. 26). Berea, pravdepodobne dnešné Aleppo, východne od Antiochie.

Verš 9

Kráľ, ako 14-ročný mladík (porov. 1 Mach 6,17), bol úplne v rukách svojho poručníka Lyziáša. Preto všetko, čo sa tu pripisuje kráľovi, je vlastne Lyziášovo dielo.

Verš 13

Verš 15

Porov. podobné heslo v 8,23. Podobný, ale rozdielny prípad pozri v 1 Mach 6,43–46.

Verš 18

Verš 20

"Zabili", doslovne "uväznili"; v 2 Mach častejšie treba brať slovo "uväzniť" vo význame: "zabiť". Táto zrada znemožnila ďalšie zásobovanie pevnosti, takže Betsura sa musela vzdať a prijať ponúknutý mier. Porov. 1 Mach 6,49 n. a tiež 6,32 n.

Verš 23

Čo sa dialo po odovzdaní Betsury, o tom porov. 1 Mach 6,47–60. Povstanie v Antiochii, vyvolané Filipom, ktorého Antiochus Epifanes ustanovil za správcu ríše (porov. 1 Mach 6,14 n .55), sa stalo pre Židov záchranou. Obšírnejšie o dojednaní kráľa so Židmi pozri 1 Mach 6,58–62.

Verš 25

Do Ptolemaidy (1 Mach 5,15) došiel kráľ s Lyziášom. Ptolemaidčania závideli Židom náboženskú slobodu a politickú samosprávu (porov. 1 Mach 5,52; 6,59). Preto bol Lyziáš nútený osobne vystúpiť pred nich a výrečnými slovami ich uspokojiť. – Eupator a Lyziáš tiahli potom proti povstaleckej Antiochii a vyhnali stadiaľ Filipa. Krátko na to boli však Eupator a Lyziáš zabití a tým stratil aj Júda postavenie miestodržiteľa. – Zavraždením Menelaa, čo sa stalo najneskôr hneď po výprave, stratilo Júdsko svojho oficiálneho vodcu a veľkňaza. Po ňom preberá akési hlavné vedenie národa Júda, ako miestodržiteľ. No veľkňazom sa nestal, hoci sa toho židovská tradícia pridŕžala. Až o rok neskoršie, keď nastúpil na trón Demetrius, stal sa veľkňazom Alkimus. Niekedy sa éra Hasmonejcov ráta už od r. 162 pr. Kr., keď sa Júda stal miestodržiteľom, ale zvyčajne sa počíta od doby, keď sa Šimon stal kniežaťom – až po smrť Antigona, t. j. od r. 142/41– 37 pr. Kr.