1. kniha Machabejcov · 14

¹V stosedemdesiatom druhom roku zhromaždil kráľ Demetrius svoje vojská a tiahol do Médie, aby tam získal posilu do boja proti Tryfonovi. ²Keď sa však Arsakes, kráľ Perzie a Médie, dopočul, že Demetrius vtrhol na jeho územie, poslal jedného zo svojich vojvodcov, aby ho zajal živého. ³On aj vytiahol, porazil Demetriovo vojsko, zajal ho a priviedol k Arsakovi, ktorý ho uväznil. ⁴Za Šimonovho života malo Júdsko pokoj. Vyhľadával blaho svojho ľudu, tešili sa jeho moci po všetky dni jeho slávy. ⁵Popri všetkej svojej sláve dobyl ešte prístav Joppe; tak otvoril prístup k morským ostrovom. ⁶Rozšíril kraj svojho ľudu a zmocnil sa krajiny. ⁷Nahromadil si veľa zajatcov a bol pánom nad Gazarou, Betsurou a hradom. Odstránil z neho nečistoty a nebolo toho, kto by sa mu vzoprel. ⁸V pokoji obrábali zem a zem vydávala svoje plody, stromy na rovinách svoje ovocie. ⁹Starší vysedávali na uliciach, všetci pretriasali šťastie v krajine, mládenci sa vyobliekali do nádhery vojnového rúcha. ¹⁰Mestám obstarával potraviny, vybudoval z nich opevnené bašty. Takto bolo jeho meno spomínané v sláve po samý kraj zeme. ¹¹Rozostrel pokoj nad krajinou, veľká radosť vládla v Izraeli. ¹²Každý mohol sedieť pod svojím viničom alebo figovníkom a veru nebolo, kto by ich bol ľakal. ¹³Nenašiel sa nik v krajine kto by bol proti nim viedol vojnu, králi boli v tých dňoch poničení. ¹⁴Podvihol všetkých zakríknutých svojho ľudu, vyhľadával Zákon, vykynožil každého, či bol zradca a či zlosyn. ¹⁵Svätyni dodal lesku a tiež rozmnožil riad chrámu. ¹⁶Zvesť o Jonatánovej smrti vyvolala v Ríme, ba aj v Sparte veľký zármutok. ¹⁷Ale keď sa dopočuli, že sa miesto neho stal veľkňazom jeho brat Šimon a že drží v moci krajinu a jej mestá, ¹⁸písali mu na medených doskách, aby obnovili priateľstvo a spojenectvo, ktoré uzavreli s jeho bratmi Júdom a Jonatánom. ¹⁹Prípis prečítali na zhromaždení ľudu v Jeruzaleme. Toto je osnova listu, ktorý poslali Sparťania: ²⁰„Vládcovia Sparťanov a ich mesto posielajú veľkňazovi Šimonovi, starším, kňazom a ostatnému židovskému ľudu, svojim bratom, pozdrav. ²¹Vyslanci, poslaní k nášmu národu, zvestovali nám o vašej sláve a cti a tešili sme sa z ich príchodu. ²²Ich vyhlásenie sme zapísali do uznesenia ľudu takto: »Prišiel k nám Numenius, syn Antiochov, a Antipater, syn Jasonov, židovskí vyslanci, aby s nami obnovili priateľskú zmluvu. ²³Ľud sa uzniesol, že prijme tých mužov okázale a že dá odpis ich správy vložiť do zvláštnych kníh, aby bol na pamiatku národu Sparťanov. Odpis z toho sme poslali veľkňazovi Šimonovi.«“ ²⁴Šimon poslal Numenia do Ríma s veľkým zlatým štítom v cene tisíc mín, aby s nimi obnovil spojenectvo. ²⁵Keď sa ľud dopočul o týchto udalostiach, zvolal: „Ako sa odvďačíme Šimonovi a jeho synom? ²⁶Veď on, jeho bratia a dom jeho otca odrazili hrdinským bojom nepriateľov Izraela a zaistili mu slobodu!“ Napísali to na medené dosky, ktoré povesili na stĺpy na Sionskom vrchu. ²⁷Osnova tohto nápisu je: „Osemnásteho dňa mesiaca elul, stosedemdesiateho druhého roku, v treťom roku veľkňaza Šimona, kniežaťa Božieho ľudu, ²⁸vo veľkom zhromaždení kňazov (a ľudu), predstavených národa a starších krajiny uzniesli sa na tomto: Pretože bývali v našej krajine časté vojny, ²⁹Šimon, syn Matatiáša, potomka Joaribových synov, ako aj jeho bratia vystavili sa nebezpečenstvu a odporovali nepriateľom národa, aby obstála ich svätyňa a Zákon. Tým získali svojmu národu veľkú slávu. ³⁰Jonatán zjednotil svoj národ a stal sa jeho veľkňazom, až bol priradený k svojmu ľudu. ³¹Potom ich nepriatelia zamýšľali vtrhnúť do ich krajiny, aby ju spustošili a násilne siahli na ich svätyňu. ³²Vystúpil však Šimon a bojoval za svoj národ; vynaložil veľkú časť svojho majetku na vyzbrojenie vojsk svojho národa a na žold pre nich. ³³Opevnil júdske mestá, tiež Betsuru na júdskych hraniciach, kde prv bývali nepriateľskí ozbrojenci, a osadil tam júdske mužstvo ako posádku. ³⁴Opevnil aj Joppe pri mori, ďalej Gazaru na pohraničí Azotska, kde prv bývali nepriatelia, osadil tam Židov a zaopatril ich všetkým, čo bolo potrebné na ich uživenie. ³⁵Keď ľud videl Šimonove činy a slávu, ktorú sa usiloval získať svojmu národu, ustanovil ho za svojho vodcu a veľkňaza pre všetky tieto činy, pre spravodlivosť a vernosť, ktorú zachoval svojmu národu, ako aj preto, že sa všemožne usiloval povzniesť svoj ľud. ³⁶Za jeho dní sa podarilo vykynožiť jeho rukami pohanov z krajiny aj tých, čo boli v Dávidovom meste Jeruzaleme, kde si vybudovali hrad, z ktorého podnikali výpady, pričom dookola poškvrňovali svätyňu, a tak zasadzovali ťažký úder jej (posvätnej) čistote. ³⁷Postavil do neho židovskú posádku, opevnil ho pre obranu územia a mesta a zvýšil múry Jeruzalema. ³⁸Tak sa stalo, že mu kráľ Demetrius potvrdil veľkňazstvo, ³⁹urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami. ⁴⁰Rozchýrilo sa totiž, že Rimania vyhlásili Židov za priateľov, spojencov a bratov a že okázalo privítali Šimonových poslov. ⁴¹Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok. ⁴²Nech je ich vojvodcom, a nech má starosť o svätyňu! Nech ustanovuje dozorcov nad prácami, nad zemou, nad zbraňami a pevnosťami! ⁴³Nech má starosť o svätyňu; nech ho všetko poslúcha! Všetky listiny nech sú vystavované v jeho mene! Nech sa oblieka do purpuru a zlata! ⁴⁴Nikomu ani z ľudu, ani z kňazov nech nie je dovolené porušiť niektorý z týchto predpisov alebo sa vzpierať proti jeho nariadeniam, alebo bez jeho vedomia zvolávať zhromaždenia v krajine, obliekať sa do purpuru a užívať zlatú stuhu! ⁴⁵Kto by sa teda proti tomu previnil a niečo z toho zavrhol, vystaví sa trestu.“ ⁴⁶Všetok ľud sa uzniesol, že priznáva Šimonovi uvedené výsady. ⁴⁷Šimon to prijal a vyhlásil, že je ochotný zastávať veľkňazstvo, byť vojvodcom a kniežaťom Židov a kňazov a vôbec byť predstaveným všetkým. ⁴⁸Nariadil, aby táto listina bola vyrytá do medených dosiek a vystavená na múre svätyne na viditeľnom mieste. ⁴⁹Odpis z nej dali uložiť do klenotnice, aby ju mali poruke Šimon a jeho synovia.